páter Michal Mrkva
ThDr. Michal Mrkva, , filozof, teológ, pedagóg, publicista, trpiteľ za vieru
Narodil sa v chudobnej roľníckej rodine vysťahovalca. Ľudovú školu vychodil v Štrbe, od r. 1911 študoval na gymnáziu v Levoči a v Trnave, kde v r. 1920 zmaturoval. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule a na Karlovej univerzite v Prahe. Za kňaza ho vysvätili 29. júna 1924.
Ako kaplán pôsobil v Hruštíne a vo Veličnej na Orave. V r. 1924 sa stal učiteľom bohoslovia a prefektom seminára v Spišskej Kapitule, zároveň profesorom náboženstva na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. V r. 1931 získal doktorát teológie na Karlovej univerzite. Zo zdravotných a rodinných dôvodov musel svoju akademickú dráhu prerušiť.
V r. 1933 bol ustanovený za farára do obce Bziny na Orave, kde pôsobil až do r. 1942. Ako farár štyroch obcí sa venoval organizovaniu pobočiek Združenia katolíckej mládeže na Orave, v Kňažej obnovil kostol, v Bzinách faru, v mokraďskom kaštieli zriadil charitný domov. Zaviedol kartotéku, do ktorej zaznamenával všetky dôležité údaje o rodinách vo farnosti. Potom ho na vlastnú žiadosť preložili do obce Krivá, povestnej svojou náboženskou horlivosťou. V čase deportácie Židov intervenoval za ich záchranu u najvyšších predstaviteľov štátu. V decembri 1944 odvážne protestoval u veliteľov miestnej nemeckej jednotky proti brutálnemu zastreleniu hluchonemého žobráka a v r. 1947 po veľkom požiari v jeho farnosti zorganizoval celoslovenskú zbierku na pomoc postihnutým. Bol trikrát zatknutý. Po prvý raz ho uväznili už v júli 1945.
Spomedzi kňazov bol jednou z prvých obetí postupne sa presadzujúcej komunistickej zvôle. V júli 1950, v súvislosti s internovaním horlivých kňazov, kňazov-intelektuálov a pracovníkov biskupských úradov, ho zatkli po druhý raz, odviedli do Mučeníkov a odtiaľ, keďže sa nedal „preškoliť“, do sústreďovacieho kláštora v Nových Zámkoch. Už v októbri sa však vrátil na svoju faru. Štátna bezpečnosť ho 1. novembra 1950 chcela znovu odvliecť, no vzbúrená dedina ho vytrhla z jej rúk. Večer po incidente, keď slúžil sv. omšu práve v deň vyhlásenia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie, dedinu obkľúčili ozbrojení muži, mnohých veriacich vypočúvali, niektorých aj zatkli, jeho odviezli priamo zo spovednice a oznámili mu, že je preložený na faru do Spišského Hrušova v okrese Spišská Nová Ves. Tam pôsobil dva roky, no 5. februára 1953 ho zatkli po tretí raz. V súdnom procese (23. 12. 1953) ho odsúdili na dvanásť rokov nepodmienečne „za velezradu a vyzvedačstvo“. Z väzenia sa dostal na slobodu s podlomeným zdravím v r. 1960 na základe amnestie prezidenta. Až v r. 1967 prevzal vedenie duchovnej správy v Ústave sociálnej starostlivosti pre mládež v Osadnom v okrese Snina, do riadnej pastorácie na faru v Oravskom Bielom Potoku sa mohol vrátiť v r. 1969.
Filozoficko-teologickými aj prakticky zameranými pedagogickými článkami prispieval najmä do Katolíckych novín, Svoradova, Rozvoja, Kultúry, Svetla, Slováka a Spišských hlasov. Už ako študent napísal do zborníka bohoslovcov Za Boha - za národ (1924) štúdiu Úvaha o náboženstve (1924), v ktorej vyložil podstatu náboženstva a zdôvodnil jeho potrebu pre každého človeka. Prejavil v nej erudovanosť, znalosť filozofie sv. Tomáša Akvinského, presnosť formulácií a dôslednosť v zdôvodňovaní svojich názorov.
Ako čerstvý absolvent bohoslovia publikoval nábožensko-sociologickú štúdiu Časová úvaha pre tých, ktorí sú alebo chcú byť inteligentmi (1926); analyzoval v nej príčinu odmietavého vzťahu inteligencie k Cirkvi; podľa neho vážnym činiteľom krízy inteligencie je náboženská, ale aj filozofická a teologická nevedomosť. V príspevku Životné smernice nastolil základné svetonázorové otázky, čomu sa venoval aj v ďalších rokoch. V časopise Kultúra priblížil čitateľovi teologické myslenie sv. Alberta Veľkého (Pojem, cieľ a moc Cirkvi, 1932), brilantnou politologickou štúdiou boli Časové úvahy o autorite (1933); udelenie Nobelovej ceny evanjelickému biskupovi a mysliteľovi N. Söderblomovi ho podnietilo k úvahe Úsilie o svetový mier (1931); toto ocenenie chápal ako prísľub, že Európa začína uznávať význam náboženských hodnôt v ľudskom úsilí o svetové zmierenie. V r. 1968 mal možnosť publikovať v Katolíckych novinách príspevok Je alebo nie je kresťanský svetonázor vedecký? V ňom reagoval na práve prebiehajúcu diskusiu o svetonázorovej orientácii učiteľa, od ktorého sa vtedy žiadalo, aby bez ohľadu na svoje osobné presvedčenie učil v intenciách materialistického svetonázoru, považovaného za jedine vedecký; poukázal na neetickosť i absurdnosť tejto požiadavky, ako aj na význam kresťanského svetonázoru pre pedagogické vedy.
Bol veľkým vlastencom, v čom sa ukázal ako verný žiak biskupa Jána Vojtaššáka. Nikdy nestrácal zo zreteľa svoj národ a jeho potreby. V r. 1931 nechýbal jeho podpis medzi 128 spisovateľmi, redaktormi, novinármi, prekladateľmi požadujúcimi revíziu Pravidiel slovenského pravopisu v slovenskom duchu.
V rukopise zanechal Katechizmus v kázňach (160 kázní) a nedokončenú autobiografiu, doloženú jeho bohatou korešpondenciou.
Bol to príkladný kňaz, askéta, známy vedec, organizátor spolkov, podporovateľ študentov a horlivý pedagóg.
Pramene: Maruniak, P.: Nekompromisný obhajca práv Cirkvi a národa. Katolícke noviny, 24. 9. 1995; Janek, J.: K dvom jubileám ThDr. M. Mrkvu. Tamtiež, r. 105, 1990, č. 35.
