Choď na obsah Choď na menu
 


15. 4. 2023

Svedectvo „Váš úsmev má niečo z úsmevu sestry Zdenky“

Písal sa rok 1994 a prvé ovocie pádu komunizmu dozrievalo. Zástupy roky čakajúce na slobodu jasali. Vnucované padalo, zasiate klíčilo, podupané sa tlačilo nahor. Cez škáry sa na svetlo predierala pravda. No každý hneď nepochopil, že sloboda nevzíde z ruín sama, že nám ju pád železnej opony zo dňa na deň nenavráti. Obrat režimu ešte nie je zmenou zvnútra, pravá sloboda ducha sa pestuje po celé veky. Ak bolo klamstvo toľké roky metódou práce, a násilie jej nástrojom, ak bola lož systémom, tak zlo vtláčané po celé roky nemohlo padnúť na smetisko dejín z myslí ľudí tak rýchlo ako kamene zbúraných múrov. Nesloboda ducha nasiaknutého ateistickou morálkou sa nemohla stratiť z večera do rána.

V generáciách, čo prichádzali, sa zákonite prejavovali dôsledky tohto spustošenia. Do pasivity vovádzané myslenie, neiniciatívna vôľa, či udupaný duch nepovstali z popola zo dňa na deň. Čo sa zrodí z prázdnoty? Nevytrhané korene vyženú nové výhonky zla. „Komunistická ideológia hlboko zašpinila ľudského ducha, zaviedla “jedine správny kód“ na dešifrovanie histórie, nanútila čiernobiele videnie sveta, znevážila všetko, čo bolo jedinečné a vynikajúce“ (kard. Pouppard, Synoda o Európe, 1990)

Umlčaná Cirkev v sovietskej gubernii - na Slovensku – pomaly odkrývala svoje rany či po desaťročia hnisajúce zranenia. Fakty o ukrývanom ťažkom prenasledovaní vychádzali na svetlo. Vyhnaní veriaci sa vracali z ďalekých krajín, potomkovia pátrali po predkoch, odídenci hľadali vlastné korene. Archívy sa otvárali, utajené fakty sa množili, rozmetané údy sa spájali.

Môj otec si v tom čase považoval za povinnosť zadosťučiniť neopísateľným krivdám na Cirkvi, aby prispel k objavom pravdy, ktorá jediná nás skutočne oslobodí (Ján Pavol II., Veritatis Splendor, 1993). Najbližšie mal k osudom sestier sv. Kríža z rodnej dediny, ktoré si prežili vlastnú krížovú cestu a k rodáčke Cecílii Schelingovej – sestre Zdenke z Krivej. Už desaťročia aj pred pádom režimu sledoval osud vyvezených rehoľníc, vďaka ktorým získal vzdelanie. Na Slovensku mala svojich mučeníkov takmer každá dedina. Istá náhoda otcovi pomohla, aby sa zameral na utrpenie rodáčky Zdenky, dnes už blahoslavenej Jánom Pavlom II. na jeho poslednej ceste.

„Náhoda je Boh, ktorý prichádza inkognito“, hovorí s presnosťou veľký Einstein. Skupina prenasledovaných režimom mala v roku 1993 stretnutie v Bratislave. Otec na ňom náhodne stretol pani Helenku Kordovú- Wildeovú, spoluväzenkyňu Zdenky z cely na Pankráci. Keď počul jej svedectvo a zaregistroval názov rodnej dediny „Krivá na Orave“, neobyčajne spozornel. Následne zaznamenával na magnetofón každé jej slovo. Zistil, že Helenka prinútila Zdenku vyrozprávať jej vo väzení vlastný príbeh mučenia a presvedčila ju, že jej obeta nič nestratí na cene zviditeľnením navonok. Naopak:“ Svet musí vedieť, čo si vytrpela!“, prízvukovala jej.

Otec vďaka ďalšiemu vedeckému bádaniu v archívoch postupne dopĺňal fakty a získaval podklady pre blahorečenie. V publikáciách „Za mrakmi je moje milované slnko“ (chystá sa 6. vydanie knihy), či „Modlitby sestry Zdenky“ s úžasom hovoril o Božej Prozreteľnosti, ktorá mu pani Helenku „prihrala do náručia“. Už za komunizmu stvárnil v publikáciách portréty spravodlivých oravských ľuďdí a ich charaktery opísal tak, aby prešli cenzúrou. Keď sa dostal k zápiskom Zdenky ukrytým v „kasni“ vedľajšieho domu, hneď zistil, že má do činenia s rehoľníčkou duchovne príbuznou sv. Terezke z Lisieux. Cieľavedome reagoval na vnútorné podnety a zosumarizoval ich v diele „Cesta sestier sv. Kríža“ (1993), aby neskôr pripravil aj Zdenkin životopis.

V tomto čase som ešte celkom nechápala otcovu radosť z objavu Zdenky, nebolo hneď isté, že bude blahorečená. V dedine ju považovali za „bežnú osobu“. Zrak sa mi otváral len postupne. Časom som dobre spoznala aj Helenku, nevšednú slovensko- anglickú dámu, jej spoluväzenkyňu. Zamilovala som si ju a sprevádzala po mnohé roky, prakticky do smrti v máji 2011. Krátko predtým bola navrhnutá za Zlatú seniorku roka 2009 a titul aj získala. Dobrých 15 rokov predtým sa naše prvé stretnutie udialo opäť v okolnostiach zvláštnej náhody. Medzník v živote, „Boh, ktorý prichádza inkognito“?

Helenka vstúpila do nášho domu v „prozreteľnej“ chvíli, práve keď som sa mala vydať na cestu do Ríma, a takmer po dvoch desaťročiach ísť zasa do zahraničia navštíviť sväté mesto. Dlhánska pauza bola daná tak obmedzením režimu dostať sa za hranice, ako aj ôsmymi materskými a nekonečnou prácou na zabezpečovaní bývania pre rodinu. U rodičov v Bratislave ma mali prevziať lekári a laickí dobrovoľníci zo združenia Donum Vitae. V Ríme sa konalo celosvetové stretnutie rodín s Jánom Pavlom II., o ktorom som vedela zo zahraničnej tlače. Necestovať toľko rokov, to bol pre mňa pôst nad všetky pôsty, veď pred sobášom som v zahraničí aj študovala. Do deväťmiestneho auta mohli nastúpiť štyri páry, jedno miesto bolo voľné. V tom čase, keď do nášho domu zavítala Helenka, zastal pred ním aj mikrobus. Keď som už mala odcestovať, prišiel rezolútny pokyn duchovného vedenia: „Sama ísť nesmiem, len s manželom.“ Mala to byť poslušnosť autorite doslova vojenská. Neodvážila som vycestovať.

Ale potom vo mne nastal vážny zlom. Až po tejto udalosti, ktorá ma zasiahla ako blesk, som pochopila, že mnohoročné rady vedenia neboli radami, ale rozkazmi, nariadeniami hierarchie, prejavom moci, uplatňovania vlastnej pravdy, nie vedením. Radami boli navonok, spôsobom, v podstate to boli rozkazy. Helenka a otec videli výraz mojej tváre v tej chvíli a obaja tiež akoby stuhli. Helenka, ktorá ma dovtedy vôbec nepoznala, vyslovila vetu, akoby moje najväčšie vyznamenanie v živote: „Hanička, vy máte v sebe niečo z úsmevu sestry Zdenky!“

Vážnosť toho, čo sa udialo, som pochopila postupne, ako keď slepý nadobúda zrak, ako keď sa po rokoch neslobody navracia vzduch, ako keď sa lámu ľady v plnej pravde. Ako keď sa človek spamätáva z ťažkej psychickej manipulácie vedúcej k zničeniu osobnosti a veci sa mu pomaly zjavujú v novom svetle a veľmi bolestne.

Odvtedy je už tridsať rokov, no i teraz preciťujem vtedajší zmätok a rozčarovanie. Rozchod s bývalým spoločenstvom bol zákonitý. Objavenie pravdy o sebe i druhých, odkrytie neslobody, vytriezvenie z neuvedomelej zviazanosti, z vynucovaných schém a závislosti bolo možné len postupne. Môj pohľad na hierarchiu a autority sa celkom zmenil, pojem poslušnosti o vypestovaný rodičmi sa navrátil do starých koľají. Rozhliadla som sa a videla, že človeka možno veľmi pomýliť zdôrazňovaním aj nepravej autority, vyhášaním ducha, čiastkovými aspektmi pravdy, natláčanou izoláciou, odtrhnutím od prameňov pravdy. Zatajovanie objektívnych skutočností, úchylky v náuke Cirkvi a prízvukovanie jednostranných pohľadov prináša podobné dôsledky ako iné ideológie, vtedajšie, či páky novodobých nezmyslov. Už ma vôbec neprekvapí, že sa človek sa v istých okolnostiach môže stať väzňom vnucovaných právd a podsúvaných predstáv. A ešte ľahšie stratia slobodu v krízových okolnostiach do seba uzavreté, úzkostlivé či perfekcionistické osoby. Sme krehkí a ovplyvniteľní, a keby neboli v histórii tisíce podobných omylov, keby tu nebol pevný základ v učení o dedičnom hriechu, ťažko by som sa spamätala, keď sa mi získané presvedčenia rozpadali v rukách a zisťovala som dlhodobé vážne dôsledky omylov.

Helenkin prozreteľný pohľad ma od prvého stretnutia sprevádzal ďalej. Viem, že tam hore spolu s otcom i Zdenkou úradujú v prospech nás všetkých putujúcich tu dolu na zemi, v tomto slzavom údolí, ako sa hovorievalo kedysi, no je tak tomu dodnes, hoci by sme to chceli poprieť. H.K.